Michael Hely

Čestný majster vo Frankenthale medzitým spracoval meď a cín, možno aj trochu lásky a viery, do misky na zvon a nalial ju do formy. Odliatok sa podaril, zvony stáli a čakali na deň, kedy si ich prídu vyzdvihnúť. Na ich prijatie vo Waldmichelbachu boli naplánované veľké slávnosti. Christian Hering, dodávateľ stavby, musel zamurovať starý strelecký ceremoniál, aby to vyhovovalo novým okolnostiam. V jeho dome vládlo ticho trapistického kláštora.

Klaus Priester, hudobník, cvičil so svojou kapelou na pochode a psy v susedstve mali zlé dni.

V podkroví hrbatej Sew-Kathrine boli vyrobené desiatky slávnostných šiat, ktorých biela farba spôsobila, že nevinnosť tých, ktorí boli určení, aby v nich svietili, bola celkom vierohodná.

Sedlár pomocou červených opaskov nastrihal podväzky pre školákov, pretože výbor veril, že košeľové rukávy a červené podväzky dodajú sprievodu farbu a spestrenie.

Policajt bol oblečený do novej uniformy a zložil prísahu, že v veľký deň na ulici nie sú ošípané ani husi. Tiež ho chceli prinútiť, aby sľúbil, že vzhľadom na svoje povinnosti sa počas festivalu neopije. Ale do toho nešiel. Nechýbala mu dobrá vôľa, ale rovnako ako vyznávači islamu veril v vládu bezpodmienečného dátumu. Božia vôľa sa deje vo všetkých veciach. Ako prišiel na to, že chcel zastaviť priebeh osudu tým, že urobil unáhlený sľub?

Pre slávu slávneho dňa urobil zatiaľ všetko, čo mohol. S priateľským povzbudením povzbudil slúžky, ktoré stáli za plotmi a zametali nedeľné čižmy svojich pánov. Starých veteránov, ktorých stretol, keď si treli svoje vojnové medaily a čestné odznaky, milostivo blahosklonne ponúkol štipku. Tiež sa dlho zdržiaval v povzbudzujúcom rozhovore pred záhradnou lavičkou pouličného sprievodcu a sledoval, ako bojovník vo výslužbe leští svoju drevenú nohu tabuľami skla.

Od bitky pri Hanau musel tento bojovník, ktorý si zaslúžil svoju vlasť, špekulovať o súcite s blížnymi. Podnikal na veľtrhoch a verejných festivaloch a bol oboznámený so všetkými malými výhodami a trikmi obchodu. Vedel, že chudoba nachádza otvorené dvere, keď ide žobrať ruka v ruke s čistotou. Trval teda na tom, aby jeho odev, aj keď zle, bol čistý, a svojej drevenej nohe venoval pozornosť, ktorá miestami nadobúdala charakter koketovania. Mosadzné krúžky, ktoré chránili chodidlo, vyčistil tak, aby vyzerali ako rýdze zlato, a driek natrel skleneným papierom a črepmi okenných tabúľ, aby sa zdala pokrytá jeho sklovinou.

Skutočnosť, že ho dnes policajt sledoval pri tejto márnivej práci, mala hodnotu pre chodúľovú nohu, ktorú netreba podceňovať. Muž so šabľou po boku spojil vo svojej nenápadnej osobe všetku výkonnú moc miestneho úradu. Nechuť, ktorú každý, kto podľahol trestnému paragrafu, viedol proti výkonnej večeri zákona. Takto ho nenávideli, ale bál sa aj jeho, pretože mal aspoň malú mieru priazne alebo nemilosti, s ktorými mohol konať v prospech dobrých alebo zlých svojich susedov, ako si prial.

V tejto chvíli išlo o to, aby postihnutý muž získal miesto na prehliadke, ktoré bolo také pohodlné, že ho musel prejsť dav cudzincov a miestnych obyvateľov, a ten dal miestnemu úradu vedieť prostredníctvom svojich želaní. Okamžite to pochopil a sľúbil, že bude udržiavať priehradu čistú, ktorá bola tak pozývavo pred rohom domu zlatého anjela, že dedinou ťažko prešiel pes, ktorý sa tu aspoň na chvíľu nezastavil, aby nezanechal stopu runy, ktorú by mal prezieravosť ľudí. by sa mal vysporiadať s tými, ktorí sú jeho druhu, ktorí prišli za ním. Chodník si teda vyžiadal toto miesto a policajt veľkoryso sľúbil, že ho dostane. Keď sa to stalo, trojnohé zhromaždenie sa ešte raz osviežilo a muž s mečom pokračoval v kontrole ďalších vecí, na ďalší deň by musel priniesť zvončeky.

Čestné brány už boli postavené a veniec z vagónov zišiel. Jazdili cez noc a mali by sa vrátiť späť do večera nasledujúceho dňa. V predvečer udalosti boli hostince preplnené viac ako inokedy a na ulici bojovali metly žien v domácnosti a slúžok proti utlačujúcej dominancii špiny.

Krátka letná noc priniesla malý odpočinok; očakávané napätie všetkých dedinčanov bolo príliš veľké.

Predtým, ako sa slnko pozrelo cez horské hrebene, ktoré ležali široko na východe, sa z komínov pekárov valili v hustých zhlukoch sivobiele oblaky dymu. Z pekárne zaznelo šťastné chichotanie slúžok, ktoré koketovali s tovaryšmi, zatiaľ čo stáli čakať pred pecou a tešili sa, až uvidia koláče, ktoré jej zverili.

Z chodieb mäsiara zaznel úder sekier, pomocou ktorého boli vnútornosti zabitých zvierat rozsekané na klobásovú plnku. Za blikajúcou tabuľou ste mohli vidieť pána v bielej zástere, keď zdobil svoj displej lákavými girlandami párkov.

Z pivničných dier krčmárov zaváňali všetky druhy esencií, ktoré prezrádzali, že dotyční krčmári boli zaneprázdnení obnovovaním Kanaánskeho zázraku. Všetky zmysly zraku, sluchu a čuchu naznačovali, že pre zmysel pre chuť príde vhodná hodina. Očakávalo sa veľa vonkajších návštevníkov a nemalo sa to mýliť.

Sotva zvonenie dňa utíchlo, objavil sa na festivalovom priestranstve pred bytom Michaela Helyho prvý valec. Mal machový lesk ako chrbát starého kapra.

Nie dlho a vedľa tohto prvého klobúka sa pohyboval druhý, tretí, štvrtý, celé more cylindrov, ktoré všetky vedeli veľavravnými jazykmi rozprávať o svadbách a krstoch minulých desaťročí.

Okolo tohto ušľachtilého typu pokrývky hlavy pozoruhodností, ako je rám okolo obrázka, bol trikorožec alebo rozdeľovač počasia roľníkov, ktorý bol usporiadaný tak, aby mohol zozadu viesť celé záblesky mračien do bootlegov nositeľa. K dispozícii boli tiež kožušinové čiapky so zelenými podlahami a jeho lemami, ako aj čiapky s pančuchami a slamené čiapky.

V monotónnosti mužského kroja sa čoskoro vyskytli odchýlky cez pávie kapoty na hlavách roľníčok a cez farebnú výšivku nákrčníkov na ich pleciach.

Učitelia zo susedných dedín prišli so svojimi školskými triedami v dlhých vlakoch, chlapci v košeľových rukávoch s červenými trenírkami, dievčatá v nedeľných najlepších. Pochodovali vojenským postojom a zaujali svoju pozíciu predpísanú stevardom.

Pán farár sa objavil aj v čiernom chórovom kabáte s baretkou na hlave a čerstvo umytými misami pod dobre vyživenou bradou a stratil sa v dave, tlačiac si ruky.

Stále chýbal okresný sudca, ktorého vzhľad sa dalo očakávať s istotou, pretože lesk jeho uniformy musel zvyšovať okázalosť slávnostných udalostí. Všetky oči smerovali k železnej bráne jeho oficiálneho sídla, a keď sa otvorila a vytúžené sa objavilo v zlatom vyšívanej uniforme, starí i mladí boli plní rozkoše a cítili sa osobne poctení.

Zatiaľ čo sa dav zhromaždil v dobrej nálade na úpätí veže, Michael Hely pozrel hore cez zárezy v cimbuřím v korune a sledoval cestu, ktorá klesá zo Storrbuckelu do údolia. Na holej plošine tejto hory boli rozmiestnení strážcovia, aby sledovali cestu vedúcu z údolia Weschnitz k stajniam a včas mávaním klobúkov signalizovali prístup vagónov. Pri pohľade z diaľky vyzerali skôr ako ker alebo skupina stromov ako ľudia.

Zrazu si však Michael Hely všimol, že sa zväzok na vrchole uvoľňoval a že traja až štyria ľudia lietali z hory s veľkými skokmi. Toto pozorovanie stačilo na objasnenie situácie. Takže si formoval dlane rúk pred ústami do zvona a najhlasnejšie zakričal: „Prichádzajú, prichádzajú!“

Ako iskra v sude na prášok malo týchto pár slov explodujúci efekt v preplnenom dave. Na chvíľu sa zdalo, akoby sa hromada chcela oddeliť vo všetkých smeroch, keď sa kompas zdvihol. Ale potom sa to uzavrelo bližšie k sebe a ako lano zo zástera výrobcu povrazov vyrástlo v nepravdepodobnom poradí sprievod z nepravidelného zhluku davu.

Všetci rýchlo opäť siahli po svojom klobúku a uistili sa o jeho prítomnosti, každá žena cítila jej čelo a zastrčila si pod kapotu zväzok vlasov, aj keď sa žiaden z hladko vyhladeného a dobre naolejovaného účesu neodlepil.

Dychová hudba sa začala fanfárami. Každému sa okamžite začali hýbať nohy a tí, ktorí neboli pripravení kráčať, dupli, aj keď nezmyselne, na miesto, kde boli neochotne zviazaní. Najskôr školskí mladíci, až potom dospelí, a tak sa sprievod krútil po poľnej ceste ako obludný had a bez stopy zmizol za sedlom Kreidacher Höhe, akoby sa rozpustil do modra "Ther, ako oblaky hmly na rannom slnku.".

Dedina bola opustená; aj kolísky boli prázdne, pretože obdivuhodné deti museli byť očitými svedkami veľkej udalosti v náručí svojich zvedavých matiek. Iba pred ohňom ohniska bolo možné stretnúť jedného alebo druhého človeka, ktorý bol zaneprázdnený prípravou obedného jedla.

Aká lahodná samota pre zlodejov!

Každý, kto sa obával, že mu nebude stačiť zelenina, šiel bez okolkov do susedovej záhrady a ukradol mu, čo potreboval. Príležitosť vedel využiť aj policajt, ustanovený strážca posvätného majetku. Keď prešiel s mäsiarskym oknom s rukami na chrbte, v zadnom vrecku jeho veľkovojvodskej uniformy sa zrazu stratila klobása.

V osamelosti baru mu obsah hrdla vkĺzol do hrdla a cigarety mu behali ako hnedé húsenice na vlastných nohách do vreciek vesty.

Teraz ho obťažoval zvuk zvona vychádzajúci z ruín starej veže.

Z jeho vysokého pohľadu si Michael Hely všimol, že vrchol prehliadky sa opäť ukazuje na Kreidacher Höhe, a zatiahol za šnúrky zvonov. Zvuk zakňučavo zakňučal do vzduchu. Neznelo to ako oslava, oveľa skôr ako náhrobné zvony alebo ako pozdrav gladiátorov.

Všetko, čo teraz v dedine stále bolo, padlo na ulicu. Aj invalidný z roku 1813, hoci nemal toto požehnané množné číslo, vstal a hľadal svoje vyhradené miesto. Spočiatku bol prázdny, ale netrvalo dlho a okolo neho sa týčila stena prizerajúcich sa, ale nie veľmi ochotných dať. Nečinní prizerajúci sa, ktorí kráčali smerom k sprievodu, sa už vracali a ktorí teraz prešli kratšou cestou cez pole, aby nestratili nič z predstavenia.

Staré matky so zvráskavenými lícami, ktoré sa im triasli okolo bezzubých čeľustí ako uschnuté plachty, nechali svoje výsuvy na prístavbách súdnych obradov a zasadili sa na svoje palice pozdĺž stien domov.

Deti, ktoré za nitku stiahli svoje hračky, kopali a tlačili vytie medzi dospelými nohami.

V tomto chaose ľudí všetkých vekových skupín musel policajt priniesť toľko poriadku, že ulica zostala voľná pre prehliadku, ktorá bola široká ako rozchody kolies automobilu. Nešlo o malú úlohu. Obyvatelia žien, ako aj všade, ktorí si chceli odporovať a neboli zvyknutí na podriadenie, venovali svojim rozkazom malú pozornosť a v nasledujúcom okamihu zaplavili ulicu, ktorú práve otvoril rozkazovací muž. Rovnako ako sa topiace sa násypy na jar skĺzavajú dolu a pokrývajú cesty, tak sa ľudia tlačili vpred na sto miestach a stále zužovali medzeru, v ktorej sa musel sprievod rozvinúť.

Policajt od zlosti behal hore-dole, bol všadeprítomný, kopal a tlačil do davu; ale všade, kde chcel vytvoriť poriadok medzi problémovými, nastali výkriky a rozpory. Vo svojej tiesni sa obnažil a nebezpečne zamával žehličkou v dave. Vysmial sa mu a zbraň by mu bola vzala, keby mu jeho priateľ Holzebein neprišiel na pomoc.

Ten zadupaný svojou nohou dupol na kurie oká vedľa seba a vytvoril tak priestor pre ťažké poľné kone, ktoré ozdobené kvetmi ťahali vozík so zvonmi za sebou. Potom prišli železné obruče ráfikov kolies a tiež sa vytvoril priestor pre ne, čo poznačilo váhu zvonov v zemi.

Keď sa za nimi opäť objavili dievčenské slávnosti, kluby s ich vlajkami, úrady a školská mládež s učiteľmi, každý gawker bol zaneprázdnený hľadaním jednotlivca z davu, ktorý mu bol najbližší sledujte, do akej miery sa líšila alebo dokonca vynikala mimo davu.

Každá matka, ktorá spoznala svojho „Schorscha“ alebo jej „Seppela“, ho hrdo ocenila a informovala okolie o tejto vzácnej perle v poradí sprievodu.

Za posledným oficiálnym účastníkom sa vlna ľudí zrútila a dav chorých a starých, hluchých a jednookých ľudí v značnej miere prevýšil skutočnú súťaž.

Dorazili ste teda pred zvonicu protestantského kostola.

Obrovské háčiky, ktoré viseli zo zvukových otvorov na hrubých lanách, siahali do korún zvonov. Kladky sa otočili. Príšery nešikovne vstali zo svojej postele a vyplávali hore do zvonice veže. To ponúklo len málo zaujímavého. Ľudia sa rozutekali v hostincoch a vo svojich bytoch. Väčšina so sebou niesla pocit sklamania. Záležitosť si predstavovali opatrnejšie.

Na druhý deň z výšky veže bolo počuť búchanie kladív, hrýzanie píl a tu a tam jemné zvonenie zvonov, keby na ne náhodou spadol nástroj alebo trieska spadnúť. Pracovníci mali plné ruky práce s opravovaním náprav na stoličkách. Inak všetko v dedine pokračovalo ako obvykle a iba vence, ktoré viseli z domov, uschli a boli unavení životom a niektorí opilci stále pripomínali hlučné povzbudenie festivalu.