Dlhá zelená revolúcia

V 63-stranovej analýze, ktorá sa objavila začiatkom roku 2013, sa britský profesor sociológie Raj Patel zaoberá mýtmi o zelenej revolúcii s množstvom faktov. Nasledujúci text je výňatkom aj kondenzátom tohto rozsiahleho prehľadu.

revolúcia

Zelená revolúcia historicky trvala od roku 1940 do roku 1970, aj keď procesy kapitalistickej akumulácie, vyvlastňovania, investícií a inovácií v poľnohospodárstve - nazývané „zelená revolúcia“ iba dva roky pred jej oficiálnym koncom - prebehli skôr a pokračovali aj po roku 1970. Otcovia zelenej revolúcie nemohli dosiahnuť svoje ciele podľa vlastnej vôle, ale museli použiť štátne zdroje na prekonanie často kolektívne organizovaného odporu chudobného vidieckeho obyvateľstva.

Aby sme pochopili zelenú revolúciu, mali by sme ju chápať ako biopolitický a geopolitický proces, pre ktorý si Rockefellerova nadácia pôvodne vybrala Mexiko ako experimentálnu oblasť. Všetko sa to začalo, keď sa americký viceprezident Henry Wallace, ktorý bol tiež zakladateľom dnešnej semenárskej spoločnosti Pioneer Hi-Breed, zúčastnil inaugurácie mexického prezidenta Manuela Avilu Camacha v novembri 1940. Po svojom návrate diskutoval o možnostiach poľnohospodárskeho výskumu a vplyve na Mexiko s Raymondom Fosdickom, ktorý bol v tom čase prezidentom Rockefellerovej nadácie. Napriek historickej tradícii, že zelená revolúcia bola spoločným projektom mexickej vlády a Rockefellerovej nadácie, existujú dobré dôkazy o tom, že tento projekt bol od začiatku determinovaný Rockefellerovou nadáciou a že mexická vláda zostala do veľkej miery ignorantská. Zelená revolúcia bola - aj v neskorších krajinách - nástrojom na odpolitizovanie pozemkovej otázky a práca Rockefellerovej nadácie sa vyhla akejkoľvek demokratickej kontrole.

Kritický pohľad na dva hlavné argumenty obhajcov zelenej revolúcie, ako môže bojovať proti chudobe, odhaľuje:

Argument č. 1: neutralita rozsahu
Z požehnania zelenej revolúcie sa hovorí, že bude prospešné pre malých poľnohospodárov aj veľkých vlastníkov pôdy.
Je pravda, že semenu na začiatku nezáleží na tom, či je v pôde komerčného výrobcu alebo existenčného farmára. Ale neutrálnosť rozsahu by v konečnom dôsledku znamenala, že výnos, ktorý vznikne z tohto špeciálneho semena vysokovýkonnej odrody, by musel byť pre oboch aktérov rovnaký. Neutralita rozsahu sa však nemá porovnávať s neutralitou zdrojov. Bohatí poľnohospodári riskujú pri použití tohto vysoko výkonného kmeňa podstatne menej: Majú lepší prístup k zavlažovacej technológii, môžu ľahko získať úver za výhodnejších podmienok a ľahšie sa využívajú poradenské služby. Technológia Green Revolution je nedeliteľná - dodáva sa ako balík vysoko výkonných semien a syntetických hnojív a vo väčšine prípadov vyžaduje umelé zavlažovanie. To vysvetľuje, prečo sa na experimentálnych staniciach vždy dosahujú vyššie výnosy ako od malých poľnohospodárov, okrem skutočnosti, že ich pôdy sú spravidla horšie ako pôdy bohatých poľnohospodárov.

Argument č. 2: vlastný záujem
Malí farmári sa rozhodli z vlastnej vôle využiť výhody Zelenej revolúcie. Konali racionálne, pretože videli ich výhody. Veľmi chatrný argument, pretože je ľahké preukázať, že prijatie zo strany drobných poľnohospodárov bolo silne ovplyvnené dostupnosťou lacných úverov a iných vládnych dotácií. Prijatie finančnej podpory ponúkanej takmer zadarmo je veľmi racionálne, ale nemá veľa spoločného s výhodami zelenej revolúcie. Keď sa to malo v 70. rokoch dostať do Afriky, Robert McNamara, prezident Svetovej banky v rokoch 1968 až 1981, už zameral svoju inštitúciu na úspornú politiku. Balíkové riešenia v poľnohospodárskom priemysle už neboli dotované, čo vysvetľuje, prečo sa zelená revolúcia už nestretla so súhlasom rovnako racionálnych afrických drobných poľnohospodárov.

Taliansky sociológ Giovanni Arrighi interpretuje túto fázu zelenej revolúcie, ktorá sa vyznačovala štátnymi dotáciami, ako predbežnú fázu prenikania finančného kapitálu do poľnohospodárskej výroby. Zelená revolúcia 21. storočia je maskou, v ktorej sa dnes stretávame s financovaním poľnohospodárstva. Štát hral a naďalej hrá dôležitú, aj keď veľmi odlišnú úlohu v oboch fázach. V minulosti bol financovaný zo štátnych prostriedkov, dnes je jeho úlohou vytvárať štrukturálne predpoklady fungovania finančného kapitálu. Rovnako ako nahradenie keynianizmu neoliberalizmom možno považovať za dva rôzne prejavy rovnakého procesu akumulácie kapitalizmu, „starý“ a nový - spolufinancovaný Gatesovou nadáciou - Zelená revolúcia predstavuje dve časti rovnakého hegemónneho procesu.

Nová zelená revolúcia sa zameriava na dvojitý princíp hodnotových reťazcov a projektov verejno-súkromného partnerstva. Súkromný sektor hrá ústrednú úlohu, zatiaľ čo financovanie zo štátneho sektora a dary vedy, ktoré priniesli filantropické nadácie, sa dostali do úzadia. Najvýznamnejším výsledkom tohto vývoja je Aliancia za zelenú revolúciu v Afrike (AGRA), ktorá sa vydáva za neziskovú inštitúciu a väčšina jej zamestnancov pochádza zo súkromného sektora, najmä z oblasti biotechnológií. Je príznačné, že jedným z prvých cieľov AGRA bolo školenie 10 000 „dobre fungujúcich poľnohospodárskych obchodníkov“ ako základu pre začatie kapitalistickej poľnohospodárskej revolúcie. Spoločnosť AGRA sa k tomuto cieľu priblížila v relatívne krátkom čase: do roku 2009 bolo vyškolených 9 200 takýchto predajcov (poznámka: v súčasnosti ich je 15 000, PCL). Ďalšou oblasťou činnosti spoločnosti AGRA je ovplyvňovanie politiky vrátane podpory afrických vlád pri prijímaní zákonov o biologickej bezpečnosti - predpoklad zavedenia geneticky modifikovaných odrôd.

Preklad a úprava: P. Klausal
Mierne upravená verzia textu uverejnená v Lunapark21, číslo 27, jeseň 2014.

Pôvodné dielo: Raj Patel (2013). Dlhá zelená revolúcia. The Journal of Peasant Studies 40: 1-63
Bibliografiu publikácií uvedených v texte nájdete tu.